O pohľadoch..

Veľmi dlho mi nenaskočilo nič, čo by som chcela napísať. Jednoducho život nás všetkých sa zmenil a potrebovali sme sa prispôsobiť.. My osobne sme začali chodievať na naozaj dlhééééé prechádzky do prírody. Našli sme mnoho miest, ktoré sú naozaj zaujímavé a krásne a doteraz ostali nami neprebádané. Byť v lese samé malo svoje výhody. Teda.. takto – moje dieťa v zásade hore kopcom beží (niekedy.. niekedy by nás slimák predbehol a niekedy sa musíme vzájomne tlačiť), takže zlepšila sa nám kondička. V druhom rade – založili sme klub mladých ornitológov – sme len dvaja členovia. Ja a moja Slávka. Všade chodievame s ruksakom, dvoma aktuálnymi knihami o vtáčikoch, kde si môžete pustiť spev vtáčika a identifikovať v lese, že kto sa vám prihovára. (najviac sa nám páči spev sýkoriek, ktoré sa nádherne nesú celým lesom). A potom samozrejme asi s desiatimi papiermi, na ktorých máme vtáčikov nakreslených, vytlačených, alebo akýmkoľvek spôsobom zobrazených. Najprv som si myslela, že sa moja Slávka trošku unaví a večer padne do postele.. (pravdou bolo to, že večer Slávka mala energie za piatich a do postele som odpadla ja).. ale ten pokoj! Nevraví sa náhodou, že les dáva mnoho energie. Je to pravda. Energiu, pokoj a množstvo nádhery..

Ale nie o tom som chcela.. Dlho sme sa nevideli a nepočuli s našimi deťmi. A poviem vám – chýbajú nám. Verím, že momentálna situácia je pre rodičov v niektorých chvíľach ťažká, ale verím, že ich zvládame.. no identifikujme to ako „so cťou“ .

Dobre.. veľké upratovanie urobíme ktovie kedy, tá miliarda hračiek sa odloží neskôr, zničené, rozkusané, zlomené, popísané a inak deťmi prebádané veci museli asi padnúť za vlasť. Aspoň sa naučili niečomu novému. A keď nie, tak my rodičia sme sa naučili niečomu novému.. Vytvorili sme si novú štruktúru dňa, začali sme viac používať svoju kreativitu.. tých plusov je určite mnoho.

Dnes som počula viacero noviniek o našich deťoch a vlialo mi to novú energiu do žíl. Bola som tak vďačná a tak šťastná za ich úspechy, že som mala dosť dlho úsmev na perách. Každý pokrok detí nás neskutočne posúva vpred a je to naša ODMENA. Osobne veľmi prežívam rôzne situácie našich detí. Ak majú ťažký deň, myslím na nich pri zaspávaní.. ak sa im niečo podarí, tak sa mi zdá, že som nezastaviteľná, teším sa, spievam si, jednoducho mám obrovskú radosť a ďakujem Bohu. To bola tá nádherná časť dňa.. a v tej rozšafnosti sme spolu so Slávkou chceli skočiť do Dm- drogérie (potrebovali sme kúpiť pár drobností). Pri tomto obchode je aj pár iných, v ktorých nakupujeme rôzne iné veci.

Pred obchodom bol rad (boli tam traja ľudia v rozostupe). Tak sme sa zaradili aj my. A začalo sa divadlo. Slávka sa rozhodla vytiahnuť všetky zbrane ťažkého kalibru. Najprv začala pišťať, že aj Montserrat Caballé by ocenila intenzitu tónov. Po chvíľke sa rozhodla hodiť sa o zem (Slávka je opatrná a hodenie o zem znamená, že si veľmi jemne sadne, aby si neublížila a aby sa nezašpinila). Po pár sekundách vstala. A dala ešte čerešničku na torte – pohrýzla ma. To už sa pozerali všetci. Jedna pani s veľkým údivom. Jednoducho tých pár minút, ktoré sme čakali pred dverami boli všetky oči na nás a Slávka striedala taktiku.

Po chvíli sme vošli dovnútra. Stál tam chalan, ktorý sledoval, koľko ľudí do obchodu vojde a či si všetci dezinfikujú ruky. Upozornil ma, že si máme zobrať košíky dva, pretože sme dve osoby. A ja som mu oznámila, že my si bohužiaľ zoberieme košík jeden. Zvedavé pohľady nás sprevádzali počas celého nákupu. Aj keď moja dramaqueen už disciplinovane nakupovala so mnou.

Až v aute sa mi prehrali všetky tie pohľady. Viete – som už zvyknutá na kadečo a naozaj ale naozaj je mi u prdele jedno, kto sa na mňa pozerá.

Nie, moje dieťa nie je nevychované.

Nie, moje dieťa by si nezaslúžilo jednu výchovnú.

Nie, moje dieťa nie je TVOJE, aby si s ním zatočila.

Nie, moje dieťa nepotrebuje počuť vreskot rodičov.

Nie, moje dieťa by nemalo byť zavreté doma, keď sa „nevie správať“.

Moje dieťa je AUTISTA.

A jednoducho sú situácie, ktoré absolvujeme, pretože sme v tréningu. Ako inak naučiť deti, ako sa nakupuje, ako sa športuje, ako sa správa na verejnosti, keď to nebudeme skúšať?

Po takýchto scénkach, výstupoch, situáciách mi je niekedy ťažko a analyzujem. (tak ako sa to učievame na školeniach, aby sme vedeli vyhodnotiť situáciu a naučiť dieťa novú zručnosť J). Sú rodičia, ktorí by sa otočili na päte a odkráčali domov. Sú rodičia, ktorí by zareagovali absolútne inak. Akceptujem. Ja s mojim dieťaťom prežívame občas aj takéto chvíle. A verím, že všetci rodičia takýchto detí prežívajú takéto situácie. A verím, že ich tiež sprevádzajú takéto pohľady..

Budem teraz písať za seba. Rozhorčené, uľútostené, nazlostené a neviem aké pohľady naozaj nie sú namieste Z VAŠEJ strany. Ak máte chuť sa rozhorčovať, tak prosím – najprv si obujte naše topánky na nejaký čas, aby ste vedeli ... A ak máte chuť povedať niečo milé, nech sa páči – POTEŠÍM SA J.

Držím Vám palce, aby sme všetko zvládli najlepšie, ako sa len dá.