V koži niekoho iného

V koži niekoho iného

Predstavte si, že ráno otvoríte oči.. a počujete tú známu hudbu z AktyX – tu-du-du-ti-dí-díííí.

Nejakým spôsobom ste sa ocitli na Marse, v rodine, o ktorej tušíte, že Vás má rada. Všetci niečo robia a hovoria, ale absolútne nerozumiete. Neviete ani to, prečo sú zvuky tak hlasité, počujete piskot kolies z cesty, ktorá je pred Vašim domom. Hudba z rádia je strašne nahlas, máte chuť znížiť hlasitosť, ale netušíte, ktoré zo zariadení ten zvuk vydáva. Zakrývate si uši, ale ako ste spali, pravdepodobne Vám stŕpli obe ruky a pohyby vykonávate dosť neohrabane. Čo Vám zaľahlo aj v ušiach?

Vojdete do kuchyne. Cítite zvláštny pach – ešte ste také niečo necítili, neviete identifikovať, čo je to za „vôňu“. Mama niečo robí, myslíte si, že sú to raňajky, veru – už ste aj vyhladli a padnú Vám vhod. Sadáte si za stôl a čakáte, čo sa stane.

O chvíľu prichádzajú aj ostatní, na stole sú už prichystané taniere a mama položí do stredu stola voľačosi, čo máte zjesť. Rozprávajú sa. Ale tým slovám nerozumiete, zdá sa Vám, akoby kričali, aj keď viete, že hovoria normálne, len tu niečo nesedí. Zdá sa to alebo nad stolom je neónka, ktorá bliká ako na diskotéke? A tie farby. Odvšadiaľ blikajú a Vás to tak veľmi ruší.

Mama Vám dala na tanier kúsok chlebíka. Zahryznete. Ste naozaj hladní. Prevaľujete sústo v ústach a snažíte sa identifikovať tú pachuť, ktorú cítite. Vyzerá to lákavo, ale nie je to to, čo by ste chceli. Niečo Vám tam vadí, je to príliš slané, príliš hutné, príliš.. no neviete to identifikovať. Pravdepodobne sa to odráža aj na Vašej tvári, pretože strhávate na seba pozornosť a mamka to zobrala do svojich rúk a podáva Vám do úst sústo za sústom. V strede jedenia už naozaj nevládzete. Chcete odísť od stola. Hovoríte im, že Vám to príliš nechutí, nerozumejú a otec začal zvyšovať hlas, tak začínate kričať.. Bolia Vás uši. Zakrývate si ich a do toho tie farby!

Odchádzate od stola.

Po chvíli príde mama a ukazuje Vám na kôpku akýchsi šiat. Tušíte, že si ich máte obliecť, ale neviete ako. Tak sa aspoň posnažíte, ale neviete nájsť otvor, neviete, čo kde patrí.. A stále máte stŕpnuté ruky. Mama Vám pomáha. Odľahlo Vám. Aspoň aká-taká pomoc.

Nasadáte do auta s rodinou, otec so súrodencami voľakde išli a ostávate s mamou. Mieri si to k obrovskej budove. Zaparkuje, vyťahuje Vás z auta. Vchádzate dovnútra. Mama berie košík a idete .. asi na nákup? Prechádzate pomedzi regály, ale neviete upriamiť na nič pozornosť, cítite sa ako v úli. Množstvo zvukov a vôní a blikajúcich farieb Vám nerobí najlepšie, najradšej by ste ostali doma. Zrazu zacítite niečo naozaj veľmi dobré. Je to tak prenikavá vôňa, že sa musíte za ňou rozbehnúť. Chcete zistiť, čo to je. A v tom to zbadáte. Červené vrecúško čohosi naozaj lákavého. Tá vôňa sa Vám usadila v nose. Pribehla mama a vkladáte vrecúško do košíka. Mama ho vyberá, čosi rozpráva.. vyťahuje vrecúško a chce Vás zobrať za ruku preč. Toto je posledná šanca, ako mame povedať, že cítite tú nádhernú vôňu. Začínate kričať a ak nepomáha, hodíte sa o zem. Hádam pochopí, že vrecúško NAOZAJ chcete. Po pársekundovom cirkuse mama vkladá vrecúško do košíka. Zjavne ste vyhrali. Po tomto výstupe trvá už len krátku chvíľu, kým sa presuniete ku kase a odchádzate.

S mamou ste prišli kdesi, kde to nepoznáte, ale beriete maminu ruku a idete za ňou. Vojdete do budovy, kde to vyzerá na celkom dobrú zábavu. Nejaká pani si po Vás prišla a žiada Vás sadnúť si za stôl a ukazuje na akési hračky. Medzitým s mamou rozprávajú to ich „Chrtrbr dtr osdkgkl? Sdflkjweo hdsfo..“ Prestávate počúvať. Celkom Vás zaujalo to, čo je rozložené na stole. Zrazu si pani ku Vám sadá a niečo Vám rozpráva pomaly, ale nerozumiete. Hráte sa s tým, čo je na stole.. Berie Vám to a dáva niečo iné.. Znovu niečo povie a znovu nerozumiete. Aj túto hračku Vám berie uprostred hry. Práve vo chvíli, keď ste zistili, že mávať si s ňou pred očami Vám spôsobuje to, že vidíte lepšie a farby sa prestali mihotať. Je to skvelý trik. Začínate brať do rúk čokoľvek a skúšať ho.. a ani neviete ako a idete domov..

Pár vecí ešte mama urobila, ubehlo asi dosť veľa času, lebo už je večer a aj ostatní prišli domov. Ani ste nestihli zaregistrovať, máte dosť práce sami so sebou, stále máte zaľahnuté v ušiach a počujete snáď každý zvuk, praskot, piskot. Skúšate trepotanie predmetmi pred očami vymeniť za poskakovanie, potom behanie, skákanie, zapchávanie uší.. Prichádzate na nové finty, ako zmierniť tlak v ušiach a mihot farieb.. A lepšie precítiť Vaše vlastné telo.

Po večeri, ktorú vám mama znovu spoly nanútila a večernom kúpaní vytiahol otec nožnice. Ukazuje vám, aby ste si sadli. OK, ste zvedaví, čo chce urobiť. Berie Vašu ruku a začína Vám strihať nechty.

Je to niečo neskutočné! Cítite, akoby Vám pomaly odstrihával kúsok rúk a to Vám ešte od rána neprestali tŕpnuť. Odťahujete ruku. Plačete. Kričíte.. Vrieskate. Po druhom prste prestal. Chvalabohu. Už by ste to viac nevydržali. Mama Vás prezlieka a berie do postele.

Ste vážne unavení.. Bol to dlhý deň.. Zatvárate oči. Ale zvuky, ktoré počujete neprestávajú. A cítite aj svoje ruky a nutkanie vstať a skákať. Nejaké napätie vo vás vyvoláva to, že aj keď ste strašne unavení, potrebujete ešte pár skokov.

Do miestnosti vchádza mama. Láskyplne Vás berie do náruče a uloží do postele. Znovu počujete hlasné zvuky, keď otvoríte oči, CÍTITE farby všade navôkol. Ani neviete ako a zase skáčete.. Je to celkom fajn, už ani spať sa Vám nechce. Opäť mama.

A otec..

Ani neviete, koľko krát sa zopakoval tento kolotoč..

Zaspali ste unavení, so svojimi zvukmi, farbami, stŕpnutými rukami a unavenými nohami od toľkého skákania..