Rozprávka o inklúzii
Ak by som mala písať o našich špeci deťoch, bolo by to
na niekoľko kníh. Niektoré z nich by boli komédie, len tak k vínku,
niektoré by boli výchovné, iné dramatické.. Ak by som mala písať ale z pohľadu
rodičov, boli by aj knihy z oddelenia hororov.
Príchodom špeciálneho dieťaťa do rodiny sa zmení všetko. Priority, finančná stránka rodiny, vzťahy, hodnoty.. jednoducho ak také dieťa nemáte, tak je ťažké to pochopiť a aj keď sa tvárite, že tomu „rozumiete“, tak v skutočnosti to tak nie je... chcete ale vedieť s čím sa takí rodičia, ktorých je na svete a na Slovensku neúrekom stretávajú?
Napíšem o ad absurdum týchto mesiacov, pretože mi vrie krv v žilách už len pri pomyslení na situácie, ktoré riešime v posledných mesiacoch. Ak niekto verí, že na Slovensku sú deti integrované, alebo teda veríte, že raz dospejeme k inklúzii, tak je to pre mňa rozprávka zo série ťažkého sci-fi. Čo je to inklúzia a integrácia? Keď do bežnej školy chodia aj deti s hendikepom. Áno, myslíme deti s fyzickým hendikepom, ale je aj množstvo detí, na ktorých ich hendikep nevidno. Nesvietia, majú dve ruky, dve nohy, sú nádherné, vyzerajú ako klasické neurotypické deti a napriek tomu sú to naše ŠPECI DETI.
Že kde také deti sú? A že majú vlastne množstvo možností na vzdelávanie - špeciálne školy, centrá špeciálno-pedagogického vzdelávanie atď - kde sú vzdelávané?... MOMENT!!!!! Ste rodičom takého špeciálneho dieťaťa? Lebo ak ním ste, nepovedali by ste bez mihnutia oka, že majú množstvo možností vzdelávania.
Rodičia majú nasledovné starosti:
1. Nemajú kde dieťa umiestniť – ak rozprávame o škôlkach, o školách, o možnostiach vzdelávania. V špeciálnych školách sú poradovníky a veľa krát sa stane, že jednoducho musíte čakať... skúšate rôzne možnosti. Škôlky klasické, súkromné, také, onaké, montessori, na vidieku, „špeciálne“.. Ak sa Vám podarí nájsť školu alebo škôlku, kde je spokojné dieťa, vy a majú skvelé „Pani učiteľky“ (tu v zásade smekám klobúk dolu a píšem s veľkým P) – otvárajte šampanské, hádžte konfety, vyhrali ste lotériu.. alebo - a tu prichádza bod číslo 2
2. Jednoducho vás zo škôlky (školy) vyhodia – po 15.09. zásadne, pretože dovtedy deti držia kvôli splneným normatívom (rozumej, že ak škôlky nahlásia počet detí do 15.09., tak na tieto deti dostávajú peniaze celý rok.. nikto sa ale nezaujíma už neskôr, či náhodou nejaké dieťa odišlo). Je nezvládnuteľný.. Je aktívny.. Nerozumie.. Nestíha nášmu tempu... vlastne od 15.09. počúvate každý boží deň, aké je Vaše dieťa slon v porceláne a že by ste ho asi mali vystreliť na Mars. Buď to už nezvládnete a sami dieťa zoberiete z kolektívu, alebo jednoducho „okolnosti“ Vás donútia. A vraciate sa opäť k bodu číslo jedna.
3. Šikana – a to tu napíšem absolútne bez nejakých okolkov a s plnou vážnosťou, pretože toto je ten dôvod, prečo vo mne všetko vrie. Nebolo to raz, ani dvakrát, ale omnoho viac, kedy som sa stretla s tým, že RODIČIA HENDIKEPOVANÝCH DETÍ a samotné DETI sú šikanovaní systémom, školou, vzdelávacou inštitúciou, pedagógmi...
Viete, niekedy je na tom najhoršia tá bezradnosť. Lebo ide o Vaše dieťa. Niekoho, koho milujete nadovšetko a stretávate sa dookola s týmito problémami. Do toho sa miešajú ešte všetky ostatné esencie života rodiča s hendikepom a tak často skloníme hlavu a ostaneme s dieťaťom doma... Lebo nemáme iné možnosti.
Tento článok bude mať pokračovanie... pravdepodobne viacero. A tu by som chcela ešte povedať aj môj cieľ... Poznáte GRÉTU? Každý pozná Grétu – mladú aktivistku, ktorá „bojuje za zelenšiu planétu“. Má môj obdiv. Polarizovala spoločnosť a sú ľudia, ktorí ju hejtujú, sú ľudia, ktorí jej fandia. Sú extrémisti, ktorí jej želajú to najhoršie... A ja Gréte fandím, pretože jej cieľ jej vyšiel. Všetci o ekológii začali hovoriť.. Ak vytiahnete kostlivca zo skrine, máte len pár možností čo s tým urobiť... každopádne – leží NÁM v strede obývačky.